Otázky & odpovede
Balík opatrení v oblasti mobility I nadobudol účinnosť a od 20. augusta 2020 sa uplatňujú sociálne ustanovenia o časoch jazdy a podmienkach odpočinku pre vodičov. Prioritou Európskej komisie je teraz zabezpečiť spoločný výklad a konzistentné vykonávanie nových ustanovení. Komisia preto pripravila tento prvý súbor otázok a odpovedí na riešenie najnaliehavejších otázok vykonávania, ktoré vyjadrilo toto odvetvie. Postupne sa bude podľa potreby dopĺňať o ďalšie otázky a odpovede týkajúce sa ostatných ustanovení balíka opatrení v oblasti mobility I. Tento balík opatrení by mal slúžiť ako návod pre vodičov, prevádzkovateľov cestnej dopravy a orgány na presadzovanie práva s cieľom zabezpečiť harmonizované uplatňovanie a kontrolovanie uvedených pravidiel v celej EÚ.
Pravidlá vysielania
I. Smernica (EÚ) 2020/1057 v platnosti od 2. februára 2022
1. Určenie, kedy je alebo nie je vodič vyslaný podľa smernice (EÚ) 2020/1057?
Zákon o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb rozlišuje medzi typmi dopravných operácií, na ktoré by sa mali vzťahovať pravidlá o vysielaní a
tie, na ktoré by sa pravidlá vysielania nemali vzťahovať. Všeobecným kritériom pre takéto rozlíšenie je stupeň spojenia s územím hostiteľského členského štátu
Konkrétnejšie zo smernice (EÚ) 2020/1057 vyplýva, že vodiči vykonávajúci prepravu prevádzky v iných členských štátoch, ako je členský štát, v ktorom má zamestnávateľ vodiča
jeho zriadenie sa zverejňuje pri vykonávaní týchto operácií:
1) krížové obchodné operácie – chápané ako prepravné operácie vykonávané medzi dvoma členskými štátmi alebo medzi členským štátom a treťou krajinou, pričom žiadna z nich nie je
krajina usadenia prevádzkovateľa vykonávajúceho tieto operácie;
2) kabotážna preprava – chápaná ako vnútroštátna preprava v prenájme alebo za odmenu dočasne vykonávané na území členského štátu prevádzkovateľom so sídlom v inom členskom štáte.
Vodič sa nepovažuje za vyslaného, keď vykonáva:
1) medzinárodné bilaterálne prepravné operácie – chápané ako prepravné operácie na základe zmluvy o preprave z členského štátu, v ktorom má prevádzkovateľ sídl (členský štát usadenia) do iného členského štátu alebo do tretej krajiny, prípadne z iného členského štátu alebo tretej krajiny do členského štátu usadenia;
2) obmedzené dodatočné činnosti nakladania a/alebo vykladania (t. j. krížový obchod operácie, ako je opísané vyššie), vykonávané v kontexte dvojstranných operácií v členské štáty alebo tretie krajiny, cez ktoré vodič prechádza;
3) tranzit cez územie členského štátu bez vykonávania akejkoľvek činnosti nakladanie alebo vykladanie;
4) počiatočný alebo konečný úsek kombinovanej dopravy ako je definované v Rade Smernica 92/106/EHS13 v prípade, že samotný úsek cesty pozostáva z medzištátneho úseku obojstranná dopravná operácia.
Pravidlá trhu
I. Nariadenie (EÚ) 2020/1055 v platnosti od 21. februára 2022
Pripravujeme...
.
Časy jazdy a odpočinku
I. Návrat vodiča
1. Ako sa má chápať a uplatňovať povinnosť vodiča vrátiť sa „domov“? Aké povinnosti a práva má zamestnávateľ, resp. vodič?
Článok 8 ods. 8a
Cieľom opatrenia je zlepšiť pracovné podmienky vodičov v cestnej doprave zabránením tomu, aby trávili nadmerne dlhé časy na ceste.
Povinnosťou dopravného podniku je organizovať prácu vodičov tak, aby sa mohli vrátiť („domov“) v každom intervale troch alebo štyroch po sebe nasledujúcich týždňov (v závislosti od toho, či mal vodič dve po sebe nasledujúce doby skráteného týždenného odpočinku).
V článku 8 ods. 8a nariadenia sa uvádzajú dve možné miesta návratu, ktoré zamestnávateľ musí ponúknuť a zorganizovať, a to operačné centrum zamestnávateľa v členskom štáte, v ktorom je zamestnávateľ usadený, kde má vodič obvykle základňu, alebo vodičovo miesto bydliska, ak sa toto miesto bydliska líši od miesta, v ktorom je usadený zamestnávateľ.
Ako sa uvádza v odôvodnení 14 daného nariadenia, „[…] vodiči si môžu slobodne vybrať, kde strávia dobu svojho odpočinku“, záleží na vodičovi, aby si vybral medzi dvoma možnosťami, ktoré ponúka zamestnávateľ. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ nemôže vodičovi uložiť povinnosť vybrať si miesto, v ktorom je zamestnávateľ usadený, za miesto návratu.
Otáznou môže byť situácia, v ktorej sa vodič nevyjadrí, ktorú z týchto dvoch možností si vybral. V tomto prípade si zamestnávateľ môže vybrať z uvedených dvoch možností, a to podľa toho, ktorá z nich sa považuje za vhodnejšiu. Dôkazy by v tejto súvislosti zahŕňali výzvu adresovanú vodičovi (napr. e-mail), aby si vybral medzi bydliskom alebo operačným centrom podniku, na ktorú vodič nereagoval.
Inou vecou je to, kde vodič napokon strávi odpočinok. Nariadenie v tejto súvislosti nepredpisuje žiadne konkrétne miesto, a teda v tejto súvislosti nemôže dôjsť k porušeniu práva EÚ. Znamená to, že zamestnávateľ musí ponúknuť možnosti návratu, ako sa stanovuje v nariadení. Predpis stanovuje povinnosť organizačného charakteru kombinovanú s povinnosťou viesť zodpovedajúcu evidenciu na účely kontrol príslušnými orgánmi.
Hoci si vodič môže vybrať miesto odpočinku, nemôže zbaviť zamestnávateľa jeho povinnosti zorganizovať prácu umožňujúcu pravidelný návrat „domov“. Táto povinnosť dopravnému podniku zostáva bez ohľadu na to, čo vodič vyhlási a čo napokon aj urobí.
Stručne povedané, zamestnávateľ je povinný prostredníctvom vhodnej organizácie práce ponúknuť vodičovi možnosť vrátiť sa buď do jeho miesta bydliska, alebo do operačného centra zamestnávateľa, v ktorom má vodič obvykle svoju základňu. Takáto organizácia sa musí vykonávať aktívne, a to bez osobitnej žiadosti vodiča. Pokiaľ ide o konkrétne miesto odpočinku, to je vecou úvahy vodiča a nevyžaduje si od zamestnávateľa ani od vodiča uchovávanie žiadnych osobitných dôkazov.
Napríklad poľský vodič s pobytom na Slovensku a zamestnaný v spoločnosti usadenej v Poľsku vykonáva dopravné činnosti medzi Francúzskom a Španielskom. Zamestnávateľ musí vodičovi ponúknuť možnosť výberu a podľa toho zorganizovať prácu, aby vodičovi umožnil pravidelný návrat buď do miesta bydliska (na Slovensku), alebo do operačného centra spoločnosti (v Poľsku). Vodič však môže informovať zamestnávateľa o svojom rozhodnutí využiť príležitosť prestávky a odísť na iné miesto, napr. na dovolenku na juhu Talianska. Po prestávke vodič odíde priamo z miesta, v ktorom v Taliansku strávil odpočinok, na miesto, v ktorom bude znovu pokračovať v práci (v Španielsku alebo vo Francúzsku).
2. Ako dopravný podnik preukáže, že zorganizoval prácu spôsobom, ktorým vodičovi poskytol možnosť vrátiť sa buď do miesta bydliska, alebo do operačného centra podniku?
Článok 8 ods. 8a
A2 Dopravné podniky používajú záznamy z tachografov, rozpisy služieb vodičov alebo inú
dokumentáciu na preukázanie splnenia povinnosti zorganizovať návrat vodiča [odôvodnenie 14
nariadenia č. (EÚ) 561/2006]. Inou dokumentáciou na preukázanie, že zamestnávateľ ponúkol
vodičovi skutočnú možnosť vrátiť sa buď do miesta bydliska, alebo do operačného centra
podniku, môžu byť napríklad cestovné lístky alebo akýkoľvek iný doklad o použití iných
možností prepravy (napr. doklad o tom, že vodič cestoval „domov“ minibusom, ktorý poskytol
zamestnávateľ).
Dôkazy sa musia uchovávať v priestoroch podniku a na požiadanie sa musia predložiť
kontrolným orgánom členského štátu, v ktorom je zamestnávateľ usadený, alebo kontrolným
orgánom ktoréhokoľvek iného členského štátu. Od vodiča by sa nemalo vyžadovať, aby mal taký
dôkaz ani aby mal dôkaz o mieste, kde strávil pravidelný týždenný odpočinok alebo dlhšiu
prestávku. Po vykonaní cestnej kontroly by sa kontrolné orgány napríklad mohli rozhodnúť
vyžiadať si dodatočné informácie o činnosti vodiča pre orgány členského štátu, v ktorom je
usadený podnik cestnej dopravy. V nariadení (ES) č. 561/2006 a smernici 2006/22/ES sa uvádza,
že členské štáty si vzájomne pomáhajú pri uplatňovaní nariadenia a kontrole jeho dodržiavania.
Povinnosť zamestnávateľa umožniť vodičovi pravidelný návrat má organizačný charakter
v kombinácii s povinnosťou viesť zodpovedajúcu evidenciu na účely kontrol príslušnými
orgánmi. Vyhlásenie/upustenie podpísané vodičom (napríklad ako súčasť pracovnej zmluvy
alebo vyhlásenie, v ktorom sa vopred zriekne práva na návrat, t. j. skôr ako vodič dostane
ponuku od zamestnávateľa), v ktorom sa zriekne svojho práva vybrať si návrat „domov“,
nemôže zbaviť zamestnávateľa povinnosti ponúknuť reálnu možnosť návratu ani povinnosti
zorganizovať prácu zodpovedajúcim spôsobom.
3. Kto by mal uhradiť cestovné náklady vodiča na návrat buď do operačného centra podniku, alebo do miesta bydliska?
Článok 8 ods. 8a
Ak vodič ukončí pracovný čas na jednom z dvoch miest, ktoré si vyberie na návrat, alebo
v blízkosti jedného z týchto miest, potom nevzniknú žiadne dodatočné cestovné náklady, ktoré
by mal uhradiť zamestnávateľ.
V prípade, že sa pracovný čas pred návratom na jedno z týchto dvoch miest končí na mieste
vzdialenom od zvoleného miesta návratu, povinnosť zamestnávateľa organizovať návrat vodičov
potom zahŕňa finančnú zodpovednosť za úhradu cestovných nákladov.
Ak sa vodič rozhodne nevyužiť ponuku zamestnávateľa vrátiť sa do miesta vodičovho bydliska
alebo operačného centra zamestnávateľa a rozhodne sa stráviť dobu odpočinku na inom mieste,
potom by cestovné náklady na toto miesto a naspäť mal uhradiť vodič.
Rovnaké zásady sa uplatňujú na vodičov, ktorí majú bydlisko v tretej krajine a sú zamestnaní
spoločnosťou usadenou v EÚ.
4. Možno ustanovenie uplatniť na samostatne zárobkovo činných vodičov? Ako môže samostatne zárobkovo činný vodič preukázať, že splnil povinnosť návratu do miesta bydliska alebo operačného centra podniku?
Článok 8 ods. 8a
Článok 8 ods. 8a sa uplatňuje iba na zamestnaných vodičov.
V nariadení (ES) č. 561/2006 sa nevymedzuje, čo znamená pracovnoprávny vzťah. Ak však
chýba odkaz na vnútroštátne právo, pojem sa musí chápať ako pojem s autonómnym významom
na základe objektívnych faktorov.
Na jeho výklad sa možno inšpirovať judikatúrou týkajúcou sa podobných situácií
(pozri rozsudky vo veciach C-658/18, bod 88 a nasl.; C-147/17, bod 41 a nasl.; C-316/13, bod 27
a nasl.). Pri určovaní toho, či pracovnoprávny vzťah existuje, by sa teda malo vychádzať zo
skutočností súvisiacich so skutočným výkonom práce, a nie z toho, ako účastníci tento vzťah
opisujú. Podľa Súdneho dvora sa to, či je osoba zamestnaná alebo nie, musí určiť v súlade
s objektívnymi kritériami, ktoré charakterizujú pracovnoprávny vzťah so zreteľom na práva
a povinnosti dotknutých osôb. Charakteristickým znakom pracovnoprávneho vzťahu je okolnosť,
že určitá osoba vykonáva po určitý čas v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré
poberá odmenu.
V rovnakom zmysle, hoci vymedzenie pojmu „samostatne zárobkovo činný vodič“ uvedené
v smernici 2002/15/ES nie je ako také uplatniteľné v kontexte nariadenia (ES) č. 561/2006,
možno primerane prihliadnuť aj na túto definíciu. Činnosť, ktorú vykonáva „samostatne
zárobkovo činný vodič“ v zmysle uvedenej definície, by sa nemala považovať za dôvod vzniku
pracovnoprávneho vzťahu na účely článku 8 ods. 8a nariadenia (ES) č. 561/2006.
V skutočnosti sa ustanovenie článku 8 ods. 8a na samostatne zárobkovo činné osoby nevzťahuje.
Osoba, ktorá je len vyhlásená za samostatne zárobkovo činnú, ale ktorej situácia spĺňa
podmienky charakterizujúce pracovnoprávny vzťah s inou (fyzickou alebo právnickou) osobou,
sa však musí považovať za zamestnanú osobu na účely článku 8 ods. 8a, a teda sa na ňu toto
ustanovenie vzťahuje.
II. Zákaz pravidelného týždenného odpočinku v kabíne vozidla
5. Čo predstavuje vhodné, z rodového hľadiska primerané ubytovacie zariadenie na čerpanie dôb pravidelného týždenného odpočinku?
Článok 8 ods. 8
V právnych predpisoch sa objasňuje, že pravidelný týždenný odpočinok najmenej 45 hodín sa
musí čerpať vo vhodnom, z rodového hľadiska primeranom ubytovacom zariadení
s primeranými zariadeniami na spanie a hygienickými zariadeniami, a nesmie sa čerpať v kabíne
vozidla.
V právnych predpisoch neexistuje vymedzenie pojmu ani zoznam kritérií na vymedzenie pojmu
vhodného ubytovacieho zariadenia a je dôležité ponechať flexibilitu, pokiaľ ide o druh
ubytovacieho zariadenia, ktoré vodiči môžu využiť.
V článku 8 ods. 8 sa však jasne vyžaduje, aby ubytovacie zariadenie poskytovalo primerané
zariadenia na spanie a hygienické zariadenia. V zariadeniach by mal byť dostatok súkromia pre
každého jednotlivca.
Uvedené kritériá môže spĺňať viac druhov ubytovacích zariadení, napríklad hotel, motel,
nájomný apartmán alebo súkromné obydlie.
6. Aký dôkaz by mal vodič predložiť kontrolórovi na preukázanie, že pravidelný týždenný odpočinok nestrávil vo vozidle, ale vo vhodnom ubytovacom zariadení?
Článok 8 ods. 8
V článku 34 ods. 3 nariadenia (EÚ) č. 165/2014 sa uvádza, že členské štáty neukladajú vodičom
povinnosť predkladať tlačivá potvrdzujúce ich činnosť počas neprítomnosti vo vozidle. Toto sa
týka aj situácie čerpania pravidelného týždenného odpočinku mimo vozidla. Orgány na
presadzovanie práva teda nemôžu od vodičov žiadať dokumenty preukazujúce, že pravidelný
týždenný odpočinok pred cestnou kontrolou nebol strávený vo vozidle.
Vodiči alebo zamestnávatelia môžu dostať pokutu za nedodržanie zákazu čerpania pravidelného
týždenného odpočinku (alebo odpočinku v trvaní viac ako 45 hodín čerpaného ako náhradu) vo
vozidle, iba ak sú prichytení pri čerpaní pravidelného týždenného odpočinku vo vozidle v čase
kontroly.
III. Preprava trajektom/vlakom
7. Musí vodič sprevádzajúci vozidlo prepravované trajektom alebo vlakom na ceste trvajúcej osem hodín alebo dlhšie a s prístupom k spacej kabíne, použiť iné časti doby pravidelného týždenného odpočinku vo vhodnom ubytovacom zariadení, alebo môže stráviť tieto časti pravidelného týždenného odpočinku vo vozidle?
Článok 9
Podľa článku 8 ods. 8 nariadenia (ES) č. 561/2006, doby pravidelného týždenného odpočinku
a každá doba týždenného odpočinku v trvaní viac ako 45 hodín, ktorá sa čerpá ako náhrada za
predchádzajúce doby skráteného týždenného odpočinku, sa nesmú čerpať vo vozidle. Musia sa
čerpať vo vhodnom ubytovacom zariadení, ako sa podrobne uvádza v nariadení.
V článku 9 ods. 1 nariadenia sa uvádza situácia, keď vodič sprevádza vozidlo prepravované
trajektom alebo vlakom a v tejto súvislosti sa stanovujú určité odchýlky. S odkazom na článok 8
ako celok sa neumožňuje výnimka zo zákazu stanoveného v článku 8 ods. 8 čerpať určité druhy
odpočinku vo vozidle. Namiesto toho, ako vyplýva z jeho znenia, odchýlky povolené podľa neho
sa môžu týkať len možnosti „prerušiť“ určité doby odpočinku, t. j. dobu pravidelného denného
odpočinku, dobu skráteného týždenného odpočinku alebo pravidelný týždenný odpočinok.
Stanovuje teda iba odchýlku z ustanovenia, podľa ktorého „odpočinok“ tvorí „akýkoľvek
neprerušovaný časový úsek, počas ktorého môže vodič voľne disponovať svojím časom“.
V dôsledku toho vodič nemôže pred nastúpením na trajekt alebo vlak a/alebo po vystúpení
z trajektu alebo vlaku stráviť časť svojho pravidelného týždenného odpočinku vo vozidle.
IV. Doby skráteného týždenného odpočinku
8. Keď vodič čerpal dve doby skráteného týždenného odpočinku po sebe, možno dve doby odpočinku čerpané ako náhrada pripojiť samostatne k iným dobám odpočinku trvajúcim aspoň deväť hodín a čerpaným počas činnosti medzinárodnej prepravy?
Článok 8 ods. 6b
Akákoľvek odchýlka od všeobecných pravidiel sa musí vykladať a uplatňovať striktne, aby sa
neohrozili ciele právnych predpisov. Zámerom zákonodarcu je, ako sa uvádza v odôvodnení 8
nariadenia (EÚ) 2020/1054, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 561/2006, umožniť vodičom
vykonávajúcim diaľkovú medzinárodnú prepravu vrátiť sa domov na pravidelný týždenný
odpočinok a poskytnúť im náhradu za predchádzajúce doby skráteného týždenného odpočinku.
V článku 8 ods. 6b nariadenia sa jasne stanovuje, že pravidelnému týždennému odpočinku
čerpanému po dvoch skrátených týždenných odpočinkoch musí predchádzať odpočinok čerpaný
ako náhrada za predchádzajúce dva skrátené týždenné odpočinky a žiadne iné činnosti ako jazda
alebo iná práca. Dve doby náhradného odpočinku sa musia čerpať ako celok a pripoja sa
k povinnému pravidelnému týždennému odpočinku nasledujúcemu po týchto dvoch po sebe
nasledujúcich skrátených týždenných odpočinkoch.
V. Výnimočné prekročenie času jazdy
9. Za akých výnimočných okolností môže vodič prekročiť denný a týždenný čas jazdy? Ako sa kontrolujú takéto výnimočné okolnosti?
Článok 12 druhý a tretí odsek
Prekročenie denného a/alebo týždenného času jazdy je povolené výlučne na dojazd vozidla na
miesto vhodné na zastavenie, a to v rozsahu potrebnom na zaistenie bezpečnosti osôb, vozidla či
jeho nákladu, alebo za výnimočných okolností v prípadoch, keď sa vodič potrebuje dostať do
miesta svojho bydliska alebo operačného centra zamestnávateľa na účely čerpania doby
týždenného odpočinku alebo doby pravidelného týždenného odpočinku. Tieto dve nové
odchýlky sa môžu využiť vtedy, keď z dôvodu nepredvídaných okolností nezávislých od vôle
vodiča alebo prevádzkovateľa (poveternostných podmienok, preťaženia atď.) vodič nie je
schopný dosiahnuť jedno z uvedených miest na týždenný odpočinok bez toho, aby porušil
predpisy o dennom alebo týždennom odpočinku.
Napríklad vodič z periférnej krajiny podieľajúci sa na dlhej medzinárodnej preprave, ktorý pre
oneskorenie prepravy v dôsledku nepredvídaných okolností nie je schopný dostať sa do miesta
svojho bydliska, by podľa tohto ustanovenia nemusel stráviť 45 hodín pravidelného týždenného
odpočinku na inom mieste, ktoré nie je ďaleko od miesta jeho bydliska.
Ako je uvedené v novom štvrtom odseku článku 12 nariadenia, vodič je povinný uviesť dôvod
tejto odchýlky od obmedzení času jazdy ručne vo výtlačku, v záznamovom liste alebo v rozpise
služieb. Týmto vyhlásením sa vodič stáva zodpovedným za vložené informácie.
Predĺženie časov jazdy za uvedených výnimočných okolností nesmie mať za následok skrátenie
doby odpočinku nasledujúcej po tomto predĺžení. Ako sa uvádza v novom piatom odseku
článku 12 nariadenia, každé predĺženie podľa tohto článku sa musí nahradiť rovnocennou dobou
odpočinku čerpanou vcelku s akoukoľvek dobou odpočinku čerpanou do konca tretieho týždňa,
ktorý nasleduje po týždni, v ktorom sa odchýlka uplatnila.
10. Môže vodič, ktorý prekročí denný a týždenný čas jazdy z dôvodu výnimočných okolností, prekročiť aj maximálnu dvojtýždňovú hranicu času jazdy 90 hodín?
Článok 12 druhý a tretí odsek
Možnosť daná vodičom za výnimočných okolností prekročiť denný a/alebo týždenný čas jazdy
na dojazd do miesta bydliska alebo operačného centra zamestnávateľa s cieľom čerpať týždenný
odpočinok alebo dobu pravidelného týždenného odpočinku, vodičom neumožňuje odchýliť sa od
maximálnej hranice dvojtýždňového času jazdy 90 hodín stanovenej v článku 6 ods. 3 nariadenia
(ES) č. 561/2006.
V novom druhom odseku článku 12 nariadenia sa jasne vymenúvajú ustanovenia, od ktorých sa
môže vodič odchýliť, a to článok 6 ods. 1 a 2 o maximálnych hraniciach denného a týždenného
času jazdy a článok 8 ods. 2 o povinnosti vodiča čerpať novú dobu denného odpočinku
v priebehu každých 24 hodín po ukončení predchádzajúcej doby denného alebo týždenného
odpočinku. Vodič vo všetkých prípadoch musí dodržať maximálnu hranicu času jazdy 90 hodín
počas dvoch týždňov.
Napríklad vodič, ktorý viedol vozidlo 56 hodín v danom týždni (týždeň 1), môže po 30-minútovej
prestávke viesť vozidlo ďalšie dve hodiny na dojazd domov na čerpanie pravidelného týždenného
odpočinku. V nasledujúcom týždni (týždeň 2) bude vodič musieť zabezpečiť, aby neviedol vozidlo
viac než 32 hodín. Toto predĺženie o dve hodiny sa bude musieť nahradiť rovnocennou dobou
odpočinku čerpanou vcelku pred ukončením tretieho týždňa nasledujúceho po týždni 1.
VI. Vedenie vozidla viacerými osobami
11. Je vodič, ktorý sa podieľa na vedení vozidla viacerými osobami, povinný čerpať 45-minútovú prestávku v pohybujúcom sa vozidle? Môže prestávka trvať dlhšie ako 45 minút?
Článok 7
Vodič, ktorý sa podieľa na vedení vozidla viacerými osobami, nie je povinný čerpať 45-minútovú
prestávku v pohybujúcom sa vozidle sediac vedľa vodiča, ktorý skutočne vedie vozidlo. Záleží na
vodičovi, aby si vybral, či bude čerpať prestávku v pohybujúcom sa vozidle alebo mimo vozidla.
Prestávka určite môže byť dlhšia ako 45 minút, ak sa čerpá mimo vozidla. Prestávka čerpaná
v pohybujúcom sa vozidle musí byť prestávkou v trvaní 45 minút čerpanou vcelku, ako sa
stanovuje v novom (treťom) odseku článku 7 nariadenia (ES) č. 561/2006. Zvyšný čas strávený
vo vozidle sediac vedľa vodiča skutočne vedúceho vozidlo sa musí zaznamenať ako čas
pohotovosti, ako sa uvádza v článku 3 písm. b) treťom odseku smernice 2002/15/ES.
VII. Prekračovanie hraníc
12. Kedy sa začína uplatňovať povinnosť ručného zaznamenávania prekročenia hranice?
Článok 34 ods. 6 písm. f) a článok 34 ods. 7 nariadenia (EÚ) č. 165/2014
V článku 34 ods. 6 písm. f) a článku 34 ods. 7 nariadenia (EÚ) č. 165/2014 sa stanovuje, že
vodiči ručne zaznamenajú symbol štátu, do ktorého vstupujú po prekročení hranice členského
štátu. Táto povinnosť sa uplatňuje od 20. augusta 2020 v prípade vozidiel vybavených
analógovým tachografom a od 2. februára 2022 v prípade vozidiel vybavených digitálnym
tachografom.
Vodič musí zastaviť vozidlo na najbližšom možnom mieste na zastavenie na hranici alebo za
hranicou. V prípade, že sa prekročenie hranice členského štátu uskutočňuje na trajekte alebo vo
vlaku, vodič vloží symbol štátu v prístave alebo na stanici miesta príchodu.
Je dôležité poznamenať, že od 20. augusta 2020 aj vodiči vozidiel vybavených analógovým
tachografom sú povinní zaznamenať symboly štátov, v ktorých sa začal a skončil ich denný
pracovný čas, ako bolo už uvedené v prípade vozidiel vybavených digitálnym tachografom.
VYHLÁSENIE: Tento súbor otázok a odpovedí pripravili útvary Komisie a Európsku komisiu nezaväzuje. Právomoc záväzne vykladať právo Únie má len Súdny dvor Európskej únie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 8 ods. 8 a 8a nariadenia (ES) č. 561/2006, na ktoré sa vzťahujú otázky 1 až 6, sú v súčasnosti predmetom konania o zrušení platnosti pred Súdnym dvorom. Uvedené príklady sú ilustratívne a zoznam konkrétnych príkladov bude vypracovaný neskôr.